Od kurtov k predvádzacím mólam: Príbeh značky Fred Perry

Pred druhou svetovou vojnou bol v Anglicku tenis športom hornej a vyššej strednej vrstvy. Rodina Perryovcov, ktorá sa do Londýna prisťahovala zo severu Anglicka, nepatrila do privilegovanej spoločenskej elity.

V 30. rokoch by bol v aristokratických kruhoch príbeh Lady Di nemysliteľný. Aj preto sa Fred Perry považoval za enfant terrible tenisových kurtov a prísny kastový systém ho nikdy neprijal medzi seba, a to ani na vrchole jeho kariéry. Nebol práve jedným z najbrilantnejších tenistov, nebol populárny a dlhé roky ho neuznávali, napriek tomu po sebe zanechal dedičstvo, aké sa podarí len málo športovcom.

Outsider s raketou

Otec Freda Perryho, ktorý sa narodil v roku 1909 v Stockporte, bol robotníkom v cvernovke. Neskôr vstúpil do ľavicovej strany a po prvej svetovej vojne sa presťahoval do štvrte Ealing v západnom Londýne. V tej dobe začal hrať Fred pingpong a bol natoľko talentovaný, že už v devätnástich rokoch vyhral majstrovstvá sveta v stolnom tenise.

Podľa legendy šiel so svojim otcom okolo Devonshire parku v Eastbourne, kde práve prebiehal tenisový turnaj. Zápasy ho nezaujímali, miesto nich sa zaujímal o drahé športové vozidlá na parkovisku, Rolls-Royce, Humber, Austin a Bentley. Keď sa spýtal svojho otca, kto sú majitelia vozidiel, otec mu odpovedal, že tenisoví hráči.

„Tak budem tenis hrať aj ja.“ 

Perry trénoval celé leto a intenzívne tréningy prerušil až vtedy, keď prišiel o matku. Jeho otec v ňom ale videl talent a súhlasil s odchodom syna z práce a financoval jeho tréningy po celý rok.

Princíp bol rovnaký: raketou udrieť späť loptičku nad sieťou. A aj keď mu to trvalo trochu dlhšie, jeho kariéra napokon úspešne odštartovala. V rokoch 1934-1936 vyhral šnúru turnajov Wimbledon trikrát za sebou. Vo finále ho čakal barón Von Cramm. Zápas trval menej ako 45 minút a do histórie sa zapísal ako najkratšie finále 20. storočia.  Britskej aristokracii sa nepáčilo, že nad niekým z ich spoločenskej vrstvy (aj keď bol pôvodom Nemec) vyhral občan pochádzajúci z robotníckej vrstvy. Perry po zápase náhodou začul názor jedného z rozhodcov, ktorý tvrdil, že

„turnaj nevyhral jeden z najlepších hráčov“.

Fred Perry (1909-1995)

Wikimedia

​Advantage Perry

V 30. rokoch minulého storočia, sa Anglicko v tenise považovalo za jednoznačného favorita. Bolo to predovšetkým vďaka Perrymu, ktorý radom vyhrával víťazné tituly spolu s najvýznamnejšou trofejou Davis Cupu. Keď ho neprijali medzi seba, rozhodol sa nimi vytrieť antuku v ich vlastnej hre. Keď v roku 1934 vyhral Wimbledonský turnaj proti Jack Crawfordovi z Austrálie, americké noviny si všimli, aké chladné zostalo publikum, napriek tomu, že trofej nad hlavu zdvihol ich krajan.

Perry skutočne nezapadal do ideálu tenisových hráčov tej éry. Nenarodil sa do správnej spoločenskej vrstvy, neprijímal rady, často komentoval svojich súperov, neskrýval svoje ambície a ani to, že chcel peniaze zarobiť športom – to sa nehodilo do džentlmenského obrazu hornej vrstvy. Podľa aristokratov totiž hrá skutočný džentlmen pre potešenie z hry a nie pre malichernosti, akými sú peniaze.

Táto filozofia definovala športový život viktoriánskej éry a jej sa držala aj organizácia Lawn Tennis Association, s ktorou prišiel Perry viackrát do konfliktu. Keď sa Perry v roku 1936 stal profesionálnym hráčom, britská tenisová komunita ho doslova vylúčila. Odvtedy hrával predovšetkým americké honorované zápasy, na Davis Cup a Wimbledon určený prevažne amatérom mohol zabudnúť.

Fred Perry, 29. jún 1936, Wimbledon

Wikimedia

​Playboy Perry

Aj keď ho horná vrstva nemala v obľube, iné spoločenské vrstvy áno a jeho život mimo kurtov pútal pozornosť svetovej tlače. Bol najsledovanejším starým mládencom 30.rokov. Jeho slabosťou boli herečky. Mal pomer s Marlene Dietrich, oženil sa s anglickou filmovou hviezdou Helen Vinson, ale rozviedli sa, keď sa Perry odsťahoval do Ameriky. V roku 1941 si vzal modelku Sandru Breaux, ale ich love story trvala kratšie ako priemerný tenisový zápas. Svoju tretiu manželku si vzal v roku 1945, ale pre jej závislosť na alkohole, sa rozišiel aj s ňou. So svojou štvrtou manželkou Barbarou Rise Friedman napokon vydržal štyridsať rokov.

Podľa jedného z vtedajších novinárov vyzeral Perry v tej dobe, tak dobre, že

„ak sa objavil na párty, hollywoodski herci utekali až do Nevady“.

Nie tak herečky. Okrem svadieb a romániku s Diettrich randil s polovicou Hollywoodu, počnúc Jean Harlow, Lorettou Young a Bette Davis. Neprekvapuje, že filmové štúdio RKO mu navrhlo stotisícový honorár za účinkovanie v dvoch filmoch, ale zo spolupráce nakoniec vzišlo. 

Fred Perry s Marlene Dietrich v Hollwoode

Wikimedia

​Značka 

Príbeh zrodu značky neznie veľmi pútavo. Na konci štyridsiatych rokov Perryho navštívil niekdajší rakúsky futbalista Tibby Wegner, ktorý mu predstavil návrh nového potítka. Ten zavrhli a miesto neho, začali po vzore francúzskeho tenistu Reného Lacoste vyrábať polokošele s golierom a gombíkmi. Prvú kolekciu predstavili v roku 1952 a okamžite v kruhoch športovcov zožala úspech. Na konci päťdesiatych rokov sa okrem bielych modelov objavili aj farebné, ktoré sa začali vyrábať z nutnosti. V stolnom tenise sa totiž biele polokošele nesmeli používať, preto hráči potrebovali červené, modré a zelené varianty. Ak si myslíte, že produktom Perry poskytol len svoje meno, mýlite sa. Legendy tvrdia, že dizajn dnes už klasického modelu One Colour Fred Perry M3 navrhol samotný Fred.

„Hľadeli na mňa, ako na najlepšie oblečeného tenistu tej doby.“

Značku začali čoskoro poskytovať tenisovým hráčom zdarma, ktorí v nej museli na základe zmluvy nastúpiť na kurt. V šesťdesiatych rokoch sa okruh zákazníkov rozšíril a zo športovej značky sa stal streetwear. Od elitného športu, sa tak dostala až do anglickej subkultúry.

Mladí rebeli si privlastnili značku, ktorá bola symbolom horných spoločenských vrstiev.

Fred Perry

​Bola to zámerná provokácia. Mladí rebeli pochádzajúci z robotníckej triedy, stojaci často na okraji spoločnosti, si privlastnili značku, ktorá bola dovtedy symbolom horných spoločenských vrstiev.

 „Ako realista musím uznať, že moje meno je viac známe polokošeľami, ako tým, že som trikrát vyhral Wimbledon.“