Ľudia kedysi počuli hlasy bohov. Čo sa zmenilo v ich mysli?

Predstav si, že stojíš pred ťažkým rozhodnutím. Namiesto myšlienky „čo mám urobiť?“ začuješ hlas, ktorý ti prikáže konať. Si presvedčený, že k tebe prehovoril boh. Americký psychológ Julian Jaynes tvrdil, že práve takto mohli ľudia kedysi prežívať vlastné rozhodnutia.

Jeho teória znie neuveriteľne: naši predkovia podľa nej vedeli hovoriť, pracovať, viesť vojny aj vytvárať veľké príbehy, no ešte nemali vnútorné „ja“, ktorým dnes skúmame svoje myšlienky. Keď nastala nečakaná situácia, mozog im mal poskytnúť pokyn v podobe počutého hlasu. Oni ho pripisovali bohom, predkom alebo vládcom. Jaynes túto predstavu nazval bikamerálnou mysľou. 

Prečo si to myslel? Zaujal ho rozdiel medzi dvoma slávnymi gréckymi eposmi. V Iliade bohovia opakovane zasahujú do činov hrdinov. V Odysei už podľa Jaynesa väčšiu úlohu zohrávajú ľudské plány, úsudok a vlastná vôľa. Tento rozdiel čítal ako stopu premeny: hlas bohov postupne ustúpil vnútornému hlasu, ktorý považujeme za svoj.

To je aj pointa jeho teórie. Jaynes netvrdil, že starovekí ľudia nevideli, necítili alebo nevedeli myslieť. Tvrdil, že svoje myšlienky a rozhodnutia nemuseli prežívať ako my dnes.

Dá sa však z básne zistiť, ako skutoční ľudia vnímali vlastnú myseľ? Práve tu teória naráža. Už v Iliade Achilles zvažuje, či má vytiahnuť meč, alebo ovládnuť hnev. Rozdiel v rozprávaní preto nie je dôkazom, že sa medzi dvoma eposmi zrodilo ľudské vedomie. Jaynesova predstava zostáva provokatívnou hypotézou, ktorá kladie fascinujúcu otázku: mení sa v dejinách iba to, ako o svojej mysli hovoríme, alebo aj to, ako ju prežívame?