Prečo v Guinnesse bubliny padajú, hoci by nemali

Všetci vieme, že bubliny v pive majú stúpať nahor. Lenže Guinness robí pravý opak. Nejde o trik očí ani porušenie fyziky – ale o dokonale vymyslenú kombináciu tvaru pohára, plynu a matematiky.

Ak si niekedy sledoval pohár Guinnessu, možno si si všimol niečo, čo nedáva zmysel: bubliny sa pri okrajoch pohára pohybujú smerom nadol. Všetko, čo nás učili v škole, pritom hovorí opak – plyn má nižšiu hustotu než kvapalina, a preto musí stúpať nahor. Guinness však fyziku neporušuje. Len ju využíva šikovnejšie než iné pivá.

Celý trik je kombináciou tvaru pohára a zloženia piva. Typický guinnessový pohár je širší hore a užší dole, takže pivo po jeho stenách jemne steká nadol. V strede pohára bubliny normálne stúpajú k hladine, no pri okrajoch ich prúd kvapaliny unáša späť ku dnu. Vzniká uzavretý cyklus, ktorý pôsobí dojmom, že bubliny klesajú, hoci v skutočnosti väčšina z nich stále smeruje nahor.

Rozhodujúci je aj plyn. Guinness nie je sýtený len oxidom uhličitým, ale najmä dusíkom. Ten vytvára oveľa menšie bubliny než CO₂, a tie sa dajú prúdom piva ľahšie strhnúť smerom nadol. Práve vďaka tomu má Guinness typickú krémovú, „hodvábnu“ penu, ktorá vydrží dlhšie než pri bežných pivách.

Nejde teda o optický klam ani o náhodu. Tvar pohára, dusík, technika čapovania aj samotná receptúra sú navrhnuté tak, aby pivo vyzeralo a chutilo presne týmto spôsobom. Bubliny v Guinnesse nepadajú preto, že by museli. Padajú preto, že to tak niekto veľmi múdro vymyslel.