Prečo sa kráľovské rody tak často krížili medzi sebou

Incest medzi panovníkmi nebol výnimkou, ale pravidlom. Od Tutanchamóna po Habsburgovcov sa dedila moc aj genetické prekliatie.

Byť modrej krvi kedysi znamenalo mať v žilách niečo výnimočné. Panovníci verili, že ich rodokmeň je požehnaný bohmi a ich moc pochádza priamo z nebies. Lenže spolu s touto predstavou prišla aj snaha túto „božskú krv“ chrániť – a to často veľmi chorým spôsobom. Kráľovské rody sa generácie krížili medzi sebou, aby udržali moc, majetok a čistotu mena.

V starovekom Egypte sa faraóni ženili so sestrami, aby si upevnili postavenie a symbolicky napodobnili božstvá. V Európe sa neskôr kráľovské sobáše stali viac politickým nástrojom – sobáše medzi bratrancami a sesternicami boli bežné, pretože spájali mocné dynastie. Každý sobáš mal význam, každý potomok bol investíciou do stability ríše. Láska s tým nemala veľa spoločné.

Panovníci sa považovali za výnimočných a často sa riadili pravidlom, že zákony platia len pre „obyčajných“. Incest či príbuzenské sobáše preto nevnímali ako hriech, ale ako udržiavanie poriadku vo vlastnej krvi. Výsledky tohto uvažovania však boli tragické.

Slávny Tutanchamón je ukážkový príklad. Jeho otec, faraón Achnaton, si vzal vlastnú sestru alebo sesternicu. Výsledkom bol chlapec so zakrivenou chrbticou, slabou imunitou, deformovanou nohou a rozštepeným podnebím. Vládol len krátko a zomrel v devätnástich – jeho telo bolo doslova zosypané pod váhou genetického dedičstva.

Podobne dopadol aj španielsky kráľ Karol II., posledný z Habsburgovcov. Po dvoch storočiach vzájomného kríženia sa narodil s množstvom porúch – jeho tvár poznamenala tzv. „habsburská čeľusť“, jazyk mu prekážal pri jedení a reči, mal problémy s plodnosťou a trpel mentálnou aj fyzickou slabosťou. Zomrel bez potomkov a s ním sa zrútila aj celá dynastia.

Príbuzenské kríženie síce malo za cieľ posilniť moc, ale namiesto toho oslabilo samotné rody, ktoré ho praktizovali. Rovnako ako pri psích plemenách, aj u ľudí sa pri príliš úzkom párení začnú objavovať recesívne choroby a genetické chyby. Výsledkom bola degenerácia, ktorá sa stala mementom aj pre modernú vedu.

Kráľovská krv síce symbolizovala moc, no v skutočnosti bola často prekliatím. A možno práve v tom je irónia dejín – že tí, ktorí chceli byť nadľuďmi, sa nakoniec stali obeťami vlastnej pýchy.