Chlapík zbúral múr vo svojej pivnici: Neuveríte, čo tam našiel!

Trhovisko, škola, stajne a kúpeľne - všetko 75 metrov pod zemou. Archeológovia tvrdia, že boli časy, keď malo mesto Derinkuyu dvadsaťtisíc obyvateľov, no existencia mesta v Kappadokii bola na dlhé desaťročia takmer úplne zabudnutá.

+4 fotky

Derinkuyu

​Podľa dobových správ sa mesto Derinkuyu vrátilo do povedomia verejnosti po tom, čo sa miestny obyvateľ v roku 1963 rozhodol zbúrať múr v pivnici svojho domu a na veľké prekvapenie za ním našiel pod zemou vybudované mesto. Katakomby mesta  boli v tom čase už dávno prázdne, hoci osada poskytovala útočisko pre tých, ktorí utekali pred vojnami a prenasledovaním po tisíce rokov.

Väčšina odborníkov sa domnieva, že staroveké mesto mohli pôvodne vytvoriť Frýgovia (severozápadná Malá Ázia) v 8.-7. storočí pred n.l., keď prišli na to, že komory vyrobené zo sopečného popola a prachu pokrývajúceho veľkú časť strednej Anatólie sa dajú vykopať bez veľkého úsilia. Archeológovia tvrdia, že tieto miestnosti sa pravdepodobne spočiatku používali ako akési prírodné chladničky na skladovanie potravín, no postupom času sa ukázalo, že podzemné stavby majú oveľa rozmanitejšie výhody.

Podľa iných siaha história mesta Derinkuyu ešte ďalej a mesto mohli vykopať eštej Chetiti v 15. storočí pred n.l. Bez ohľadu na dátum je však isté, že „zlatý vek“ osady možno datovať oveľa neskôr. Prvý písomný záznam o Derinkuyu pravdepodobne pochádza z roku 370 pred n.l.: podľa odborníkov grécky spisovateľ Xenofón spomína túto osadu vo svojom diele Anabas, v ktorom opísal podzemné mesto tak, že obydlia v ňom boli dostatočne priestranné, aby sa tam okrem rodiny zmestili aj hospodárske zvieratá a jedlo.

Wikimedia

​Ako dosvedčujú mnohé kaplnky v labyrintovom meste v časoch starovekého Ríma prevzali Derinkuyu kresťania, ktorí okrem iného utekali pred prenasledovaním. Neskôr v rokoch 780 až 1180 n.l. slúžilo mesto aj na obranu, keďže počas arabsko-byzantských vojen tu nachádzalo útočisko pred útokmi aj domáce obyvateľstvo.

Podľa výskumníkov mesto v tomto období nadobudlo do značnej miery dnešnú podobu a stalo sa skutočnou podzemnou metropolou s pomerne priestrannými jaskyňami, v ktorých žilo asi dvadsaťtisíc ľudí. Osemnásťposchodové mesto malo v tom čase rozlohu asi 445 km² pod zemou a bolo cez päťkilometrový tunel priamo spojené s ďalším neďalekým podzemným mestom Kaymakli. Počas archeologických vykopávok sa ukázalo, že Derinkuyu už nefungovalo len ako útočisko, ale aj ako plnohodnotná osada, kde návštevníci mohli nájsť trhovisko, stajne, vínne pivnice, školy či kúpele. V typickom dome mesta bola okrem spálne aj kuchyňa a kúpeľňa a voda prichádzala všade z vŕtaných studní kanalizáciou. Čerstvý vzduch bol v meste zabezpečený aj vďaka asi päťdesiatke vetracích šácht, ktorých vzduch bol privádzaný potrubím do hlbších častí a fekálie sa vynášali na povrch v kontajneroch.

​Pri vstupe do mesta dodnes vidno obrovský kameň v tvare kolesa, ktorý vážil pol tony a slúžil na to, aby bolo možné v prípade útoku hermeticky uzavrieť osadu. Z podobného dôvodu boli chodby budované pomerne úzko, takže ak by sa útočníci predsa len dostali dovnútra, mohli sa pohybovať len jeden po druhom, čo ich robilo mimoriadne zraniteľnými. Logika efektívnej obrany proti útokom sa objavuje aj pri studniach, keďže sa pri nich dala prerušiť dodávka vody, čím sa zabezpečilo, že nepriateľ by po vstupe nemohol zásobu vody otráviť.

Mesto sa stalo dôležitou obrannou pevnosťou v 16. storočí po vpáde mongolských vojsk a počas Osmanskej ríše v podzemí našli Kapadócki Gréci útočisko pred prenasledovaním. Osud mesta spečatila výmena obyvateľstva medzi Tureckom a Gréckom v roku 1923, počas ktorej Derinkuyu opustili aj jeho poslední obyvatelia.

Hoci sa existencia mesta Derinkuyu zdá na základe čísel takmer neuveriteľná, v tejto časti Turecka nie je ani zďaleka ojedinelé. Archeológovia vedia o asi 250 menších či väčších podzemných mestách v strednej Anatólii, z ktorých najväčšie bolo objavené v roku 2013 len pod hlavným mestom regiónu Nevşehirom. Zatiaľ toto mesto stále skúmajú, Derinkuyu je pre turistov otvorený od roku 1965, aj keď z bezpečnostných dôvodov bolo je pre verejnosť otvorených iba osem najvyšších poschodí z osemnástich.