Tajomstvo Veľkonočného ostrova padlo: Mýlili sme sa celé roky

Kamenné giganty z Veľkonočného ostrova fascinujú vedcov už desaťročia. Stovky monumentálnych sôch moai, z ktorých najväčšie majú aj 20 metrov a 90 ton, vyzerajú ako projekt, ktorý musela riadiť brutálne organizovaná, centralizovaná spoločnosť. Nový výskum však tento zaužívaný obraz úplne rozbíja.

Tím z Binghamtonskej univerzity pod vedením Carla Philippa Lipa použil drony na zmapovanie sopečného krátera Rano Raraku — hlavného kameňolomu, kde moai vznikali. Zo vyše 11-tisíc záberov vytvorili detailný 3D model lokality a porovnali ho s historickými 2D fotografiami. Výsledok? Neexistovalo jedno centrum moci. Neexistoval „hlavný šéf“ výroby.

Analýza odhalila 30 samostatných ťažobných zón, každú s vlastnými hranicami, vlastným štýlom rezby, proporciami a technikami. V praxi to znamená, že každý klan alebo rodinná skupina vyrábala svoje vlastné sochy — od prvého úderu do skaly až po finálnu úpravu. Dokonca aj nedokončené hlavy, ktoré boli dlhé roky interpretované ako „kolaps civilizácie“, sú dnes dôkazom niečoho iného: paralelných, nezávislých výrobných tradícií.

Podľa výskumu stačilo na premiestnenie jednej sochy 18 až 20 ľudí. To zodpovedá veľkosti polynézskych rodinných skupín — a nie obrovskej otrokárskej štruktúre, ktorú si kedysi predstavovali Európania. Nové zistenia zároveň korešpondujú s ďalšími archeologickými dôkazmi, že spoločnosť na Rapa Nui nebola centralizovaná, ale pozostávala z menších, autonómnych komunít.

A mýtus o tom, že ostrovná civilizácia „kolabovala“ okolo roku 1600? Lipova štúdia ho označuje za prežitok. Ostrovania nezanikli — prispôsobili sa. Menili spôsob hospodárenia, svoju organizáciu a reagovali na tlak prostredia.

Výskum tak mení pohľad na Veľkonočný ostrov z temného príbehu kolapsu na príklad toho, že aj malé, decentralizované komunity dokážu vytvoriť niečo, čo prežije stáročia. A bez jedinej pyramídovej korporátnej štruktúry.