Jeden strom, jedna rodina a krajina, ktorá sa snaží nezabudnúť

Gaël Faye v oceňovanom románe Jakaranda rozpráva príbeh o rodine, pamäti, traume a o tom, čo sa stane, keď sa mlčanie začne pomaly rozpadávať.

Milan má dvanásť rokov a žije vo Versailles. Je synom Francúza a Rwanďanky Venancie. Jeho svet je na prvý pohľad celkom obyčajný: škola, rodičia, prázdniny, detské starosti. Rwanda sa k nemu dostáva najmä cez televízne správy. Je to ďaleko - iný kontinent a iný život.
Lenže potom príde Claude.
Je to chlapec z Rwandy, ktorého Milanova matka predstaví ako príbuzného. Claude je po tom, čo zažil, tichý a uzavretý. Má za sebou niečo, čo Milan nedokáže pochopiť, pretože jeho vlastný život bol dovtedy úplne inde. Napriek tomu si k sebe chlapci nájdu cestu. Milan v Claudovi postupne získava niečo, čo mu chýbalo – takmer brata.

A potom Claude z jeho života zmizne.
Bez veľkého vysvetľovania. Bez toho, aby Milan dostal odpovede, ktoré by potreboval. Zostane po ňom prázdne miesto. A práve to je jeden z prvých dôležitých momentov románu: Milan začína chápať, že dospelí mu niečo zatajujú. Nie preto, že by boli ľahostajní. Práve naopak. Niekedy mlčíme preto, lebo si myslíme, že tým druhého chránime. Ale dá sa človek skutočne chrániť tým, že mu nepovieme pravdu? Faye túto otázku nerozoberá ako filozofickú poučku. Nechá ju jednoducho žiť medzi postavami.

O niekoľko rokov sa Milan do Rwandy vyberie osobne. A vtedy sa všetko mení. Krajina, ktorú dovtedy poznal len z útržkov správ a z matkinho mlčania, zrazu dostáva vôňu, farby, ľudí, hluk, hudbu aj konkrétne tváre. Spoznáva svoju starú mamu, znovu stretáva Clauda a dostáva sa medzi ľudí, ktorí vyrastali v úplne inom svete. Jedným z nich je Sartre, výrazná postava, ktorá sa starala o deti osirelé počas genocídy. Jeho prostredie je ďaleko od uprataného Versailles, ktoré Milan pozná z Francúzska. Napriek tomu práve tam začína cítiť, že niekam patrí.

Ak má Jakaranda jednu postavu, ktorá dáva celému príbehu osobitnú citlivosť, je to Stella. Narodila sa až po genocíde. Nemohla ju zažiť. Nemohla vidieť to, čo videli jej rodičia. Napriek tomu vyrastá v jej tieni. A práve tu Faye otvára možno najzaujímavejšiu otázku celého románu: Môže trauma patriť aj človeku, ktorý pri udalosti vôbec nebol?
Stella má svoje miesto, kam sa uchyľuje - jakarandu. Machom obrastený strom s fialovými kvetmi, ktorý sa stáva viac než len súčasťou záhrady. Je miestom bezpečia, detstva, spomienok a identity. Pod jeho korunou sa postupne stretáva minulosť s prítomnosťou.

A preto názov knihy nie je náhodný.
Jakaranda je v románe trochu ako rodinný pamätník, len bez kamennej tabule. Stojí tam, zatiaľ čo ľudia starnú, odchádzajú, vracajú sa a konečne začínajú hovoriť.

Jakaranda získala v roku 2024 prestížnu francúzsku cenu Renaudot. Je to kniha o krajine, ktorá sa pokúša žiť ďalej. O synovi, ktorý chce pochopiť svoju matku. O ľuďoch, ktorí prežili niečo, čo sa prežiť možno ani nedá bez toho, aby to v človeku navždy zostalo. A o strome, pod ktorým sa dá na chvíľu schovať pred slnkom – hoci pred minulosťou sa človek niekedy neschová.