Staroveké mesto bohatlo, no nerovnosť v ňom klesala

Mohenjo-daro sa vymykalo zaužívaným pravidlám dejín. Čím bolo mesto vyspelejšie a produktívnejšie, tým menšie boli rozdiely medzi jeho domácnosťami.

Archeológovia dlho predpokladali, že vznik veľkých miest nevyhnutne sprevádzalo bohatnutie úzkej skupiny vládcov, kňazov a obchodníkov. Približne 4 000 rokov staré Mohenjo-daro v dnešnom Pakistane však podľa novej štúdie nasledovalo opačnú cestu.

Vedci z univerzít v Yorku a Cambridge analyzovali plochu 309 domov zachytených počas starších vykopávok. Veľkosť obydlia použili ako ukazovateľ majetku a rozdiely porovnali pomocou Giniho koeficientu. Hodnota nula znamená úplnú rovnosť, zatiaľ čo jednotka predstavuje maximálnu nerovnosť.

Mohenjo-daro dosiahlo celkovú hodnotu 0,44, výrazne menej než súdobé mestá Ur a Ugarit s hodnotou nad 0,6. V podrobnejšie preskúmanej štvrti DK-G South klesol koeficient okolo roku 2100 pred naším letopočtom až na 0,23. Rozdiel medzi najväčšími a najmenšími domami sa teda postupne zmenšoval.

Mesto pritom nemalo známe kráľovské paláce, okázalé hrobky ani sochy vládcov. Obyvatelia investovali do kanalizácie, studní, pravidelnej siete ulíc a ďalšej spoločnej infraštruktúry. Obchod podporovali jednotné miery a pečate, ktoré archeológovia nachádzajú skôr v obyčajných domoch než v centrách moci.

Autori sa domnievajú, že kolektívnejšie riadenie mesta mohlo zabrániť sústreďovaniu bohatstva a moci. Pokles nerovnosti navyše sprevádzal rast priemernej obytnej plochy a pravdepodobne aj produktivity.

Výsledky však treba hodnotiť opatrne. Veľkosť domu nie je dokonalým meradlom majetku a staré záznamy nedovoľujú potvrdiť rovnaký vývoj v každej štvrti. Napriek tomu Mohenjo-daro ukazuje, že prosperita nemusí automaticky viesť k prehlbovaniu rozdielov.