Oceán ukrýva obrovské víry pripomínajúce čierne diery

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

V Atlantickom oceáne existujú obrovské vodné víry, ktoré dokážu udržať zachytenú vodu celé mesiace. Vedci odhalili, že ich hranice majú prekvapujúcu matematickú podobnosť s čiernymi dierami vo vesmíre.

Zdroj: Freepik (ilustrácia)

Hlboko v južnom Atlantiku sa pohybujú obrovské vodné útvary, ktorých priemer môže presiahnuť 150 kilometrov. Na rozdiel od bežných oceánskych prúdov dokážu udržiavať vodu vo svojom vnútri mimoriadne dlhý čas. Ich nezvyčajné správanie dokonca pripomína jeden z najzáhadnejších objektov vo vesmíre.

Výskumníci zo švajčiarskej ETH Zürich a americkej University of Miami zistili, že hranice niektorých oceánskych vírov možno opísať pomocou matematiky, ktorá má pozoruhodnú podobnosť s rovnicami používanými pri skúmaní čiernych dier.

George Haller a Francisco Beron-Vera predstavili svoje zistenia už v roku 2013 v odbornom časopise Journal of Fluid Mechanics.

Ich výskum sa sústredil na takzvané Agulhaské prstence, ktoré vznikajú pri južnom cípe Afriky. Tieto obrovské víry sa oddeľujú od Agulhaského prúdu a prenášajú teplú, slanú vodu z Indického oceánu do južného Atlantiku.

Pozrite si, ako sa oceánske prúdy stáčajú do obrovských vírov. Vizualizácia NASA ukazuje model prúdenia oceánov, nie priamo sedem vírov zo štúdie:

Výskumníci pomocou satelitných meraní identifikovali zvláštne hranice, v ktorých častice vody obiehajú po uzavretých dráhach. Voda zachytená v takomto útvare sa preto nemusí miešať s okolitým oceánom tak rýchlo, ako by sa dalo očakávať.

Práve tu vzniká prirovnanie k čiernym dieram. Podľa Einsteinovej všeobecnej teórie relativity môžu fotóny za určitých podmienok obiehať okolo čiernej diery po uzavretých dráhach. Matematický opis hraníc niektorých oceánskych vírov vykazuje podobné vlastnosti.

Neznamená to však, že by vír obsahoval skutočný horizont udalostí alebo dokázal navždy pohltiť všetko, čo sa k nemu priblíži.

Vedci identifikovali sedem Agulhaských prstencov, ktoré dokázali udržať prakticky tú istú vodnú masu takmer celý rok. Takéto útvary môžu na veľké vzdialenosti prepravovať planktón, teplo, soľ, ale aj plastový odpad či ropné znečistenie.

Ich význam preto ďaleko presahuje samotnú zvláštnosť oceánskej fyziky. Prenos teplej a slanej vody medzi oceánmi ovplyvňuje morskú cirkuláciu a môže mať dôsledky aj pre klimatický systém Zeme.

Výskum tak ukázal, že pod zdanlivo pokojnou hladinou môžu existovať obrovské, prekvapujúco stabilné štruktúry, ktorých hranice nie sú viditeľné voľným okom.