História sovietskeho lietajúceho mesta: Problém preľudnenia v Rusku malo vyriešiť levitovanie budov

Ak sa každý presťahuje do vzduchu, povrch planéty sa môže využívať ako poľnohospodárska pôda. Mesto budúcnosti bolo v 20. rokoch minulého storočia rozhodne vzrušujúce.

Georgij Krutikov bol absolventom architektúry na Technickom inštitúte Vkhutemas, keď v roku 1928 prezentoval svoju rozsiahlu prácu, na ktorej koncepte pracoval pätnásť rokov a ktorej myšlienka sa nakoniec zhmotnila vo forme konkrétnych plánov. Mesto Budúcnosti, ktoré dizajnér naprojektoval, nebolo len nejakou konštrukciou na zemi, ale vznášalo sa vo vzduchu a poskytovalo možnosť úplne nového spôsobu života sovietskych obyvateľov budúcnosti.

Flying City 1928
Georgy Tikhonovich Krutikov 1899–1958, was a Russian constructivist architect and artist, noted for his Flying City. pic.twitter.com/MSLTilPqR7

— Angel Muñiz (@areasvellas) January 20, 2018

Podľa plánov sa minimálne šesťposchodové kruhové obytné budovy nachádzali na prstencovom podstavci, ktorý slúžil ako akýsi spoločný priestor, a tieto kruhy plávali vo vzduchu vzdialené niekoľko metrov od seba. Aby sa obyvatelia dostali z bytov a pohybovali po meste, alebo aby mohli zostúpiť na Zem, bola každému poskytnutá Kabína v tvare kvapky, s pohodlným sedadlom podobným plážovému lehátku. Povrch planéty mal byť odbremenený od infraštruktúry a každodenných činností vďaka budovám v oblakoch, ale nie úplne oslobodený od samotného ľudstva, pretože na Zemi sa mali nachádzať priemyselné, poľnohospodárske a komerčné oblasti.

thecharnelhouse.org

​Krutikovovým primárnym cieľom bolo ukázať, ako sa dá vytvoriť skutočne mobilný, agilný obytný priestor, ktorý konečne unikne z okov priestoru a gravitácie, a tak predznamenal koncept fantastických miest videných v rôznych sci-fi filmoch. Hoci treba dodať, že ruský architekt mal tiež svoju vlastnú inšpiráciu, napríklad lietajúci ostrov Laputa sa objavil v Gulliverových cestách Jonathana Swifta už v roku 1726.

Sovietske mesto budúcnosti začalo ako myšlienkový experiment, ktorý samotný dizajnér nepovažoval za uskutočniteľný, aspoň podľa ruského vedca Selima Khana-Magomedova, ktorý študoval avantgardnú éru a po prvýkrát napísal dlhšiu knihu o Krutikovových plánoch, v ktorej sa mu podarilo nájsť pôvodné schémy, o ktorých sa predpokladalo, že sú stratené. Aj súčasníci sa k tomuto projektu postavili v rovnakom duchu a tak rýchlo ako sa toto mesto stalo slávnym, bolo degradované ako utopická myšlienka, bez funkčnosti a praktickej užitočnosti, aj keď nepochybne s veľkou  predstavivosťou. Krutikov dostal označenie "Sovietsky Jules Verne". Dizajnér však chcel nielen vytvoriť imaginárnu štruktúru, ktorá by krásne vyzerala, ale tiež chcel dokázať, že projekt má svoj vlastný technologický základ a že jedného dňa by sa mohol stať uskutočniteľným vo vzdialenej budúcnosti.

Dôvera v technológie a inovácie bola na začiatku storočia (aj neskôr) obrovská a inžinieri a umelci videli riešenie mnohých svetových problémov vo vývoji strojov. Hovoríme o Rusku v období po prvej svetovej a občianskej vojne, začiatku Leninovej novej hospodárskej politiky, úsvite ruského civilného letectva, ktorý sa počítal od roku 1923, keď bol založený DOBROLET (Dobrovoľnícky spolok ruskej leteckej flotily), jedným slovom, hektickej ére, ktorá priniesla explóziu technických inovácií nielen v krajine, ale po celom svete. Viera vo vývoj technológií tiež podnietila Krutikova, aby hľadal riešenia problémov, ktoré trápia Zem v dôsledku rastu populácie, vojen a drancovania planéty v takomto lietajúcom mechanickom meste.

Prečítajte si tiež

Budeme žiť v lietajúcich mestách, ak vyčerpáme zásoby Zeme?

​Ako ale vybudovať takéto lietajúce mesto?

Po prvé, mesto by v skutočnosti nebolo tak mobilné ako v pôvodnom pláne architekta, pretože by sa vznášalo na jednom mieste a doprava by riešila pomocou kabín so samočistiacimi stenami. Budovy by sa do vzduchu dostali pomocou konštrukcie poháňanej jadrovej energiou, žiaľ projektant nešiel hlbšie do vysvetľovania detailov, pravdepodobne si myslel, že budúci inžinieri už budú schopní nájsť riešenie, ako využiť tento zdroj energie pre jeho plány. Hlavnou a najdôležitejšou črtou mesta však bola mobilita, ktorú možno vysvetliť aj Krutikovou posadnutosťou letectvom, ale má to niečo spoločné aj s idealizmom, ktorý v tom čase charakterizoval modernistických architektov. Le Corbusier, ktorý navštívil Vkhutemasov inštitút, opísal inštitúciu ako miesto

"kde sa obnovuje nový svet, z mystiky, z ktorej sa vynára čistá technológia."

- píše francúzsky historik Jean-Louis Cohen.

Asi netreba dodávať, že Lietajúce Mesto sa nakoniec nikdy nedostalo do vzduchu, s jadrovou energiou alebo inak, a Krutikov vo svojej neskoršej kariére navrhoval pozemné obytné budovy a stanice metra, ako aj práce na zachovaní typického priekopníckeho architektonického dedičstva. Medzi futuristickými mestami, ktoré sa majú stavať, nie je možné nájsť nič (až na niekoľko výnimiek), ktoré by sa odvážne alebo šialene realizovali na oblohe v rozpore s gravitáciou, hoci v jednom ohľade najflexibilnejšie plány stále pripomínajú idealizmus obdobia spred sto rokov, a to v sympatii k technológiám, ktoré podľa moderných architektov môžu dať odpoveď na mnohé problémy a okrem iného môžu pomôcť, povedzme, so znížením emisií obyvateľov, optimalizáciou dodávky energie z budov, mobilitou a komunikáciou.

To sú ciele, ktoré sú vo veľkej miere v súlade s revolučnými nápadmi sovietskeho dizajnéra.