Zistite, kto stojí za legendárnym britským národným jedlom!

Nie je ľahké vymenovať tradičné britské jedlá, ktoré vďaka svojej lahodnej chuti urobia z návštevníka ostrovnej krajiny večného milovníka anglickej kuchyne. Samotní Angličania často uprednostňujú indickú, pakistanskú, africkú, karibskú a iné národné kuchyne, ktoré si so sebou priniesli imigranti pochádzajúci z bývalých kolónií britskej ríše, čo im nemôžeme vytýkať.

Existuje niekoľko skutočne britských ikonických jedál, ktoré nie sú práve nebíčkom v papuli (máme teraz na mysli Marmite), ale aspoň stvárňujú istý národný charakter Spojeného kráľovstva a ich korene siahajú až po starodávne anglosaské kmene.

Alebo aj nie. Sú tu napríklad fish and chips, ktorých názov nie je žiadnou mačkou vo vreci, keďže ide o klasickú vyprážanú rybu na oleji a hranolčeky, ktoré gurmáni konzumujú poliate octom. Prakticky v každom kúte Anglicka sú pekárne rýb, kde ich predávajú, a dávnejšie ich bolo oveľa viacej.

Fish and chips sa tradične podávali v novinách stočených do lievika, aby ich zákazník mohol jesť pri chôdzi po ulici, dnes ich radšej predávajú len v obyčajnom papieri, pretože tlačiarenská farba nie je práve najzdravšia.. Podľa National Association of Fish Bakeries (bez žiadnych bočných finančných úmyslov) sú Fish and Chips nepochybne britským národným jedlom. Isté je, že v roku 1935 bolo v krajine 35 tisíc rybacích pekární a ani počas druhej svetovej vojny nezaviedli na toto jedlo lístkový systém.

Napriek tomuto veľkolepému úvodu vás ale musíme sklamať.

Fish and Chips nemajú britský pôvod, pochádzajú od sefardských Židov.

V neskorom stredoveku pod maurskou nadvládou žili v Portugalsku príslušníci rôznych majetkových pomerov a veku vedľa seba v relatívnom mieri. Sefardskí Židia tvorili 20 percent populácie a boli tiež prijatí medzi najbohatšiu vrstvu.

Paradoxne byť Židom pod moslimskou vládou sa zdalo byť oveľa lepšou možnosťou, ako riskovať prenasledovanie kresťanmi vzdialenými len niekoľko stoviek kilometrov. Do Portugalska preto pricestovalo množstvo utečencov. Keď sa však koncom 15. storočia Portugalci oslobodili spod maurskej nadvlády a Pyrenejský polostrov sa stal opäť kresťanským, vzal si portugalský kráľ Manuel I. za ženu Izabelu Aragónsku, ktorej podmienkou sňatku bolo vypudenie všetkých Židov z krajiny. Výnimkou boli tí, ktorí neodmietli krst.

Ani pokrstení portugalskí Židia, ktorých nazývali converso, sa však nevyhli inkvizícii, preto mnohí z nich utiekli do Anglicka a priniesli si so sebou aj svoju sefardskú kuchyňu, s množstvom rýb. Súčasťou nej bola aj peshkado frio (vyprážaná ryba, najčastejšie treska), ktorá bola obalená tenkou vrstvou múky a vyprážaná v oleji.

Nový pokrm sa stal takmer okamžite hitom medzi všetkými etnickými anglickými komunitami. Židia aj katolíci ju kvôli náboženským obmedzeniam jedli hlavne v piatok a protestanti kedykoľvek. Spočiatku sa táto obaľovaná a olejom vyprážaná technika prípravy nazývala „židovská metóda“.

Po celé stáročia však nebola kombinovaná s hranolčekmi. Až do 19. storočia nebola masová konzumácia zemiakov rozšírená nerozšírila, ľudia boli celkom nedôverčiví k hľuzám rastúcim pod zemou. Pravdepodobne ako prvý začal v londýnskej pekárni v šesťdesiatych rokoch predávať vyprážané ryby s hranolčekmi Joseph Malins, tiež židovský prisťahovalec.