Biblická rajská záhrada bola reálna: Vedci našli stopy

Moderná veda potvrdzuje biblické tvrdenie.

Hoci mnohí veria, že rajská záhrada je biblický príbeh, dôkazy z afrického vlhkého obdobia naznačujú, že v skutočnosti na Zemi existovalo obdobie a miesto, ktoré ponúkalo skutočne rajské podmienky. Svieža zelená Sahara bola nielen rajským prostredím pre vegetáciu a divokú prírodu, ale poskytovala starovekým ľuďom aj prosperujúcu, obývateľnú oblasť, ktorá umožňovala rozvoj kultúr a vytváranie spoločenstiev.

Pred tisíckami rokov bola saharská púšť, ako ju poznáme dnes, úplne iným miestom. Oblasť, ktorá sa dnes vyznačuje jedným z najsuchších a najextrémnejších klimatických pásiem na svete, bola kedysi pokrytá bujnou zelenou vegetáciou, rozsiahlymi jazerami a širokými riekami. Toto obdobie je známe ako africké vlhké obdobie, ktoré v severnej Afrike prevládalo približne pred 11 500 až 5 000 rokmi. V dôsledku zmien klimatických podmienok sa v tejto oblasti vytvorilo subtropické podnebie a hojné zrážky, ktoré umožnili rozkvet flóry a fauny.

Africké vlhké obdobie bolo spôsobené pomalými zmenami obežnej dráhy a osi Zeme a zvýšenou aktivitou monzúnov. Zmeny na zemskej dráhe spôsobili, že severoafrické monzúny priniesli do regiónu viac zrážok, čo výrazne zmenilo podnebie a ekosystém Sahary. Počas týchto období bola púšť pokrytá rastlinami, v dnešných púštnych oblastiach sa vytvorili jazerá a rieky a oblasť obývala bohatá fauna vrátane vodných živočíchov, ako sú krokodíly a hrochy.

Pre vedcov a archeológov je štúdium afrického vlhkého obdobia mimoriadne dôležitou kapitolou. Skalné a jaskynné maľby nájdené v tejto oblasti zobrazujú bohatú faunu vrátane žiráf, antilop a iných savanových zvierat, ktoré už na Sahare nežijú. Starovekí ľudia pôsobivo využívali priaznivé klimatické podmienky, využívali poľnohospodárstvo a žili vo veľkých spoločenstvách, čo im umožňovali prírodné zdroje vody a bohatá vegetácia.

Avšak na konci obdobia africkej vlhkosti, približne pred 5 000 rokmi, viedli zmeny v obežnej dráhe a osi Zeme k poklesu zrážok, čo viedlo k postupnému vysušovaniu regiónu. Rieky a jazerá zmizli, vegetácia začala odumierať a Sahara sa pomaly stala neúrodnou púšťou, ako ju poznáme dnes. Výskum však naznačuje, že klimatické zmeny neboli jediným faktorom zániku Zelenej Sahary: k urýchlenému vysušovaniu oblasti mohli prispieť aj ľudské aktivity, ako napríklad nadmerné spásanie a používanie ohňa.

Vedci používajú na štúdium afrického vlhkého obdobia rôzne metódy. Jedným z najdôležitejších zdrojov je analýza jadier sedimentov a vzoriek peľu, ktoré nám môžu prezradiť, aké rastliny žili v regióne a aké bolo v tom čase podnebie. Skúmaním geochemického zloženia schránok foraminifer (malých morských organizmov), ktoré sa nachádzajú v oceánskych sedimentoch, môžu vedci určiť aj staroveké teploty vody a úroveň slanosti, čo pomôže pochopiť zmeny klímy v regióne.

Okrem toho vedci analyzujú aj nástenné a jaskynné maľby. Zobrazenia na saharských maľbách svedčia o tom, že Sahara bola zdrojom obživy pre ľudí, ktorí lovili, zbierali a chovali zvieratá. Toto bohaté kultúrne dedičstvo ukryté pod pieskom púšte, ako ho poznáme dnes, vrhá nové svetlo na význam starovekej Sahary.