Vedci zistili, že stredovekí lekári mohli liečiť lepru ortuťou

Stredoveký zubný kameň z Anglicka a Francúzska ukázal, že ľudia s leprou mohli dostávať liečbu, ktorá sama niesla nebezpečné tajomstvo.

Nová štúdia v časopise Journal of Archaeological Science skúmala zubný kameň ľudí pochovaných v stredovekých leprozáriách, teda zariadeniach pre chorých na lepru. Tím vedený Elenou Fiorin analyzoval pozostatky zo St Leonard’s v Peterborough v Anglicku a zo Saint-Thomas d’Aizier vo Francúzsku. Na porovnanie použili aj vzorky z cintorínov, ktoré nepatrili k leprozáriám.

Kľúčom neboli kosti, ale zubný kameň. Ten vzniká počas života a dokáže v sebe zachytiť mikroskopické stopy toho, čo človek jedol, pil, vdychoval alebo čomu bol opakovane vystavený. Výskumníci preto odobrali vzorky od 76 jednotlivcov a porovnali ich so 45 vzorkami pôdy z hrobov, aby zistili, či nejde len o kontamináciu po pochovaní.

Pozrite si, ako sa v stredoveku pristupovalo k infekčným chorobám a prečo liečba často balansovala medzi nádejou a nebezpečenstvom:

Výsledok bol zvláštny. Ľudia pochovaní v leprozáriách mali v zubnom kameni výrazne vyššie hodnoty ortuti než ľudia z bežných cintorínov. V samotnej štúdii sa uvádza rozpätie približne 0,11 až 9,7 mg/kg, pričom rozdiel medzi leprozáriami a kontrolnými lokalitami bol štatisticky významný.

Ortuť sa v stredoveku používala v liečivách na kožné choroby a infekcie. Mohla byť súčasťou mastí s tukmi a olejmi, ktoré sa natierali na telo. Práve preto vedci predpokladajú, že nejde o náhodu, ale o dôkaz liečby, ktorá mala pomáhať, hoci sama bola toxická.

Najzaujímavejšie je, že pôda tento nález zrejme nevysvetľuje. Podľa autorov sa ortuť do zubného kameňa dostala počas života a vyššie hodnoty v niektorých hroboch môžu súvisieť s prístupom k starostlivosti alebo spoločenským postavením. Stredoveké zuby tak neukázali len chorobu, ale aj nerovnosť, liečbu a riziko ukryté v medicíne minulosti.