V stredovekej Európe jedli ľudia hrozné veci

Málokto vie, že staroegyptské múmie sa vo veľkom objavovali už v stredoveku. Nemálo exemplárov putovalo aj do Európy, kde sa však ľudia nehrnuli do múzeí, aby ich obdivovali, ale robili s nimi niečo celkom príšerné.

Poverčiví ľudia verili, že záhadne zachované staroveké telá majú liečivé účinky. Verili, že konzumácia niektorých ich častí im môže pomôcť pri bolestiach hlavy, zmierniť opuchy, alebo dokonca chrániť pred morom.

Samozrejme, to je možné považovať za primitívny kanibalizmus, aj keď sa oddelené kúsky múmií pred konzumáciou rozdrvili na prášok. Táto mánia trvala od 12. až do 19. storočia, dokonca aj vo viktoriánskom Anglicku. Chudobní aj bohatí k nej mali rovnaký prístup, keďže tieto magické prášky predávali v lekárňach.

Antibiotiká a iné skutočne účinné lieky v tých storočiach ešte neexistovali, a tak lekári skúšali všetko možné, čo sľubovalo len chabú nádej pri liečení pacienta. Kráľovský lekár Guy de la Fontaine však už v roku 1500 silne pochyboval o tom, že by mleté múmie mohli byť vhodné na akékoľvek pliagy. Najmä potom, čo sa dozvedel, že v Egypte sa mumifikujú mŕtvi roľníci s vidinou slušného zisku.

Postupom času sa výroba a preprava múmií do Európy industrializovala a vďaka tomu sa začali šíriť nové mylné predstavy. Stredovekí lekári verili, že čerstvé mäso a krv majú väčšiu liečivú silu ako tisícročné pozostatky, a tak ich tiež začali využívať vo svojej praxi.

Najväčšími (najvernejšími) kupcami boli panovníci a šľachtici. Napríklad, anglický kráľ Karol II. konzumoval po svojom záchvate „zázračný“ liek vyrobený z ľudskej lebky, ktorý sa až do začiatku 20. storočia používal ako hlavná surovina pri neurologických ochoreniach.