Skoro jasno
-0°
Bratislava
Vincent
21.1.2022
Profesionálni prdiči boli v stredoveku uznávaní ľudia
Zdielať na
Chill

Profesionálni prdiči boli v stredoveku uznávaní ľudia

Zdroj: History of Science Museum

Vypúšťanie plynov sa vo viacerých kultúrach považuje za neslušné, aj preto je veľkým zdrojom zábavy. Bolo to tak ale vždy?

Teória vysvetľujúca smiech tvrdí, že napätie, ktoré vyvolá trápna situácia, sa snažíme uvoľniť pomocou smiechu. Preto sa vo všetkých kultúrach nachádzajú vtipy o prdení. Používali ich Shakespeare, Chaucer v Cantenburských poviedkach, ako aj staroveký grécky komik Aristophanes, ktorý často staval pointy svojich komédií na ľudských vetroch. Aj najstarší vtip sveta je o nich. Toto je podľa štúdie Wolverhamptonskej univerzity sumerský vtip z roku 1900 pnl.

Čo svet svetom stojí, nikdy neexistovala žena , ktorá by si prdla v lone svojho manžela.

John Derricke, Obraz Írska, rytina (1581). Na pravej strane obrázku je profesionálny prdič

Wikimedia

​​V súčasnosti tieto vtipy nereprezentujú najvyššiu úroveň kultúry, ale v stredoveku sa v kruhoch vládnucej elity výkony profesionálnych „prdičov“ tešili veľkému uznaniu. Najznámejším umelcom v tejto brandži bol istý Roland, ktorý pracoval na dvore anglického kráľa Henricha II. Hoci bol oficiálne dvorným spevákom, v jeho produkcii okrem tanca, spevu a pískania zohrávali dôležitú rolu aj hlasné vetry. Preto sa tešil kráľovskému titulu hlavného prdiča a na znak úcty aj z krásnemu zámku v grófstve Suffolk.

Existencia profesionálnych prdičov je v silnom rozpore s tým, že dnes považujeme vypúšťanie plynov za vtipné. Smiešne môžu byť hlavne preto, že ide často o prekvapivý, nečakaný moment, za ktorý sa ľudia väčšinou hanbia. V stredoveku – boli počas vianočných večierkov na dvore Henricha II. vrcholom vystúpení – ľudia sa ich od Rolanda a jeho kolegov priam dožadovali. Je jasné, že v tej dobe mali k črevným pochodom úplne odlišný postoj ako dnes.

Rolandov príbeh odkryla literárna historička Valerie Allen vo svojej knihe On Farting: Language and Laughter in the Middle Ages (O prdení: Jazyk a smiech v stredoveku). Z nej vyplýva, že nie všetci boli z tejto bohumilej činnosti v 12. storočí nadšení. Hoci Roland začal svoju kariéru na dvore Henricha I. a bez väčších problémov pokračoval u Henricha II., Henrich III. už z jeho produkcie natoľko unesený nebol, takže ho vyhodil a dokonca zbavil nadobudnutého majetku.

Karikatúra Jamesa Gillraya

History of Science Museum

To sa ale len ťažko mohlo skutočne udiať, pretože v tom prípade by Rolandova kariéra trvala 120 rokov. Inými slovami, príbeh obsahuje určité legendy, ale zároveň je veľmi pravdepodobné, že ich základ, teda vnímanie prdenia, ktoré je veľmi odlišné od súčasnosti, je pravdivé. V tej dobe sa črevné plyny považovali za znak rozkladu a príznak blížiacej sa smrti. To znamená, že ak sa ľudia smiali z vetrov, nepriamo sa vysmievali smrti.

Profesionálni prdiči sa veľmi nelíšili od ostatných ľudových zabávačov elitných spoločenských podujatí. Dokonale zapadli medzi ďalšie postavičky pouličných komediantov, žonglérov, dvorných bláznov, hltačov ohňa a sporo odetých ženských akrobatiek. Podľa jedného historického záznamu rozpočtu írskeho súdu z 8. storočia, sa profesionálni prdiči vyplácali tukom zo zabitých zvierat a mali zabezpečené stále miesto pri kráľovskom stole počas slávností.

Toto povolanie rozhodne nebolo populárne len v stredoveku a Európe. Svätý Augustín z Hippa už v 5. storočí spomínal ľudí, ktorí boli na požiadanie schopní „vylúdiť spomedzi polovíc hudobné zvuky,“ dokonca bez zápachu. Jedna japonská rozprávka nazvaná Kráľ prdov, rozpráva príbeh istého Oribe Fukutomiho. Oribe pre miestnych aristokratov predvádzal prdiaci tanec a porazil svojho suseda Todu, ktorý ho chcel napodobniť, ale náhodou sa počas predstavenia pokadil.

Scéna zo zvitku, ktorá zachytáva japonský prdiaci súboj (neznámy umelec, obdobie Edo)

Waseda University Library

V Japonsku si aj v neskorších storočiach vysoko cenili prdičov. V 18. storočí sa medzi pouličnými umelcami nachádzali talenty, ktoré dokázali zo svojho zadku vytlačiť celú áriu. O storočie skôr boli na zvitkoch zaznamenané takzvané prdiace súboje, v ktorých sa samurajovia so stiahnutými nohavicami vzájomne ostreľujú prdmi.

O ďalšom osude prdiaceho Rolanda už žiaľ nič nevieme. Jedno je isté, rozhodne nepatril medzi výnimočných, je dokonca možné, že jeho povolanie bolo plne akceptované a ľudí ako on mohlo byť oveľa viac. A ani predstavenia nemuseli nevyhnutne zapáchať, pretože sa zistilo, že vo väčšine prípadov neboli zvuky vydávané uvoľňovaním črevných plynov, ale umelci si sami do zadkov nafukovali vzduch.

Najčítanejšie