Lovci mamutov možno nelovili. Vedci menia starú teóriu

Kultúra Clovis bola desaťročia považovaná za symbol neohrozených lovcov mamutov. Nová štúdia však naznačuje, že prví obyvatelia Severnej Ameriky mohli častejšie využívať uhynuté zvieratá než ich aktívne loviť.

Obraz odvážnych lovcov, ktorí s kamennými hrotmi prenasledujú mamuty cez ľadové pláne Severnej Ameriky, patrí k najikonickejším predstavám praveku. Archeológovia však teraz upozorňujú, že realita mohla vyzerať úplne inak.

Nová analýza medzinárodného tímu vedcov spochybňuje tradičný pohľad na kultúru Clovis, ktorá žila približne pred 13-tisíc rokmi. Výskumníci tvrdia, že hoci títo ľudia nepochybne veľké zvieratá lovili, rovnako často mohli využívať aj telá mamutov či mastodontov, ktoré uhynuli prirodzenou smrťou.

Dnes poznáme iba pätnásť dobre zdokumentovaných lokalít, kde sa našli typické cloviské hroty spolu s pozostatkami chobotnatcov. Podľa autorov však archeologické nálezy nedokážu spoľahlivo rozlíšiť, či išlo o miesto lovu alebo iba o následné spracovanie už mŕtveho zvieraťa.

Vedci pripomínajú, že zdochlinárstvo bolo počas celej histórie bežnou súčasťou správania ľudí aj iných mäsožravcov. Bolo by preto zvláštne, keby práve kultúra Clovis predstavovala výnimku. Veľké telá mamutov poskytovali obrovské množstvo mäsa, tuku a kostí, ktoré mohli skupiny ľudí využívať celé týždne.

Táto otázka má pritom zásadný význam aj pre jednu z najväčších archeologických debát posledných desaťročí. Ak Clovisovci veľké zvieratá nelovili systematicky, ich podiel na vyhynutí severoamerickej megafauny môže byť oveľa menší, než sa doteraz predpokladalo. Vedci preto upozorňujú, že samotný archeologický záznam zatiaľ neposkytuje dostatok dôkazov na potvrdenie teórie o masívnom vyhubení mamutov človekom.

Namiesto príbehu neúnavných lovcov sa tak čoraz viac črtá obraz pragmatických zberačov a oportunistov, ktorí dokázali využiť každú príležitosť na prežitie v drsnom svete poslednej doby ľadovej. A práve táto schopnosť prispôsobiť sa mohla byť ich najväčšou zbraňou.