Na Mesiaci našli hrdzu: Teória po 54 rokoch padla

Vzorky z čínskej misie Čchang-e 6 odhalili na Mesiaci oxidy železa. Objav, ktorý by tam podľa všetkých pravidiel nemal existovať.

Mesiac mal byť suchý, statický a chemicky „nudný“. Aspoň to si myslela veda viac než pol storočia. Na jeho povrchu vraj neexistuje kyslík ani vlhkosť, takže hrdza – produkt oxidácie železa – tam jednoducho nemá ako vzniknúť. Nové analýzy vzoriek z misie Čchang-e 6 však túto predstavu roztrhli na kusy.

Čínska sonda privezením čerstvých hornín z odvrátenej strany Mesiaca spôsobila menšiu revolúciu. Vedci z univerzity Shandong v nich identifikovali mikrometrové kryštály hematitu a maghemitu – formy oxidu železa, ktoré sa bežne spájajú s hrdzavením. To znamená len jedno: Mesiac hrdzavie. A deje sa to dlho.

Zistenie je o to prekvapujúcejšie, že vedci už raz podobnú stopu videli. Počas misií Apollo sa vo vzorkách objavili minerály obsahujúce železo, no rýchlo ich odpísali ako kontamináciu. Podľa štúdií zo 70. rokov nemali mať tieto minerály šancu prežiť v mesačnom prostredí. A tak sa ich existencia vymazala z učebníc.

Teraz je však jasné, že to bola chyba. Hematit vo vzorkách Čchang-e 6 je prirodzený, starý a stabilný. Žiadna kontaminácia – ale dôkaz procesov, ktoré sme doteraz nevedeli vysvetliť.

Vedci skúmali, kde sa oxidy železa vyskytujú najčastejšie. Zistili, že hrdza sa objavuje hlavne v mesačných brekciách – horninách vzniknutých extrémnym tlakom pri nárazoch meteoritov. Naopak, vo vulkanických horninách chýba. To naznačuje, že veľké impakty, ako napríklad tie, ktoré vytvorili kráter Apollo, mohli vyvolať chemické procesy umožňujúce vznik oxidov železa.

To však otvára ďalšiu otázku: odkiaľ sa vzal kyslík? Jedna hypotéza hovorí o tom, že počas mesačného „splnu Zeme“ môže k Mesiacu prenikať malé množstvo kyslíka z našej atmosféry. Iná teória pracuje s vodou viazanou v mineráloch. Ďalšia s tým, že extrémne teploty a nárazy môžu spustiť netypické oxidačné reakcie bez voľného kyslíka.

Nech už je skutočný mechanizmus akýkoľvek, jedno je isté: 54 rokov pevne stojaca teória padla. Mesiac nie je taký chemicky mŕtvy, ako sa myslelo. A jeho povrch skrýva možné vysvetlenia aj pre ďalšie záhady – vrátane zvláštnych magnetických anomálií, ktoré vedci pozorujú už desaťročia.

Nové vzorky tak otvárajú ďalšiu kapitolu v lunárnom výskume. A ukazujú, že aj po všetkých misiách, mapovaní a sondách Mesiac stále dokáže prekvapiť.