Tajomstvo Veľkej pyramídy v Gíze môže byť v jej múroch

Čo ak pomôcka, vďaka ktorej vyrástla Veľká pyramída, nikdy nezmizla zo staveniska? Stavitelia ju mohli jednoducho zakomponovať do dokončeného monumentu. Takéto vysvetlenie skúma model, ktorý navrhol nezávislý výskumník Vicente Luis Rosell Roig. 

Chufuova pyramída predstavuje obrovský logistický hlavolam. Približne 2,3 milióna kamenných blokov museli robotníci dopraviť na miesto a postupne ukladať do rastúcej stavby. Nemali moderné žeriavy ani techniku, ktorá dnes zvláda presúvať mnohotonové náklady. Otázkou zostáva najmä spôsob, akým dostávali materiál do čoraz väčšej výšky.

Rosell Roig skúma systém viacerých rámp začlenených do okrajových častí pyramídy. Pri ukladaní jednotlivých vrstiev by stavitelia dočasne vynechávali určité bloky. Vznikala by tak stúpajúca cesta, po ktorej mohli tímy ťahať kamene na saniach. Keď už príslušný úsek nepotrebovali, doplnili by ho murivom.

Prístupová cesta by tak rástla spolu s pyramídou a následne sa stávala jej súčasťou. Model tým ponúka vysvetlenie, prečo by po takomto systéme nemusela zostať mohutná samostatná rampa v okolí monumentu.

Simulácie pracujú s odstupom štyri až šesť minút medzi presunmi blokov na jednej rampe, pričom viacero trás umožňuje súbežnú prácu. Samotné stavanie podľa modelu vychádza približne na 14 až 21 rokov. Po zohľadnení ťažby, riečnej dopravy a sezónnych prestávok sa odhad rozširuje na 20 až 27 rokov. Ide o výsledky závislé od predpokladov simulácie, nie o zmeraný výkon starovekých robotníkov.

Do príbehu vstupujú aj dutiny zachytené vo vnútri pyramídy. Projekt ScanPyramids v roku 2017 odhalil nad Veľkou galériou priestor dlhý najmenej 30 metrov. Samotná existencia dutiny však nepotvrdzuje, že slúžila pri výstavbe alebo súvisela s rampami.

Rozhodujúce dôkazy preto treba hľadať priamo v kameni: napríklad v odlišnom usporiadaní výplní pri hranách či v stopách opotrebovania na rohoch. Model ukazuje, ako mohla stavba fungovať. Či tak skutočne fungovala, musí overiť archeologický výskum.