Tajomstvo betónu starých Rimanov sa skrývalo v 2000-ročnom záchode

Rímsky betón fascinuje odborníkov už celé desaťročia. Nový výskum ukazuje, že jeho výnimočná odolnosť nevznikla len pri stavbe, ale pokračovala ešte stovky rokov po nej.

Keď sa dnes pozrieme na Pantheon, akvadukty alebo pozostatky Hadriánovej vily, je ťažké uveriť, že mnohé z týchto stavieb prežili takmer dve tisícročia. Zatiaľ čo moderné betónové konštrukcie často potrebujú rozsiahle opravy už po niekoľkých desaťročiach, rímsky betón akoby vzdoroval času. Nová štúdia teraz prináša ďalší diel skladačky, ktorý môže vysvetliť, prečo je taký výnimočný.

Výskumníci z University of California, Berkeley a Beijing University of Technology analyzovali vzorku betónu z približne 1 900 rokov starej verejnej latríny v Hadriánovej vile v talianskom Tivoli. Pomocou moderných zobrazovacích metód skúmali materiál až na úrovni nanometrov a objavili proces, ktorému sa doteraz nevenovala dostatočná pozornosť.

Dlhé roky sa predpokladalo, že za mimoriadnou životnosťou rímskeho betónu stojí najmä reakcia medzi vulkanickým popolom, vápnom a vodou. Nová práca však ukazuje, že významnú úlohu zohráva aj karbonatácia. Oxid uhličitý zo vzduchu počas stáročí reagoval so zvyškami vápna a vytváral minerál kalcit. Ten postupne vypĺňal drobné póry a mikrotrhliny, čím betón zhustol a stal sa ešte odolnejším. Inými slovami, materiál sa časom prirodzene spevňoval.

Prečo niektoré rímske stavby stoja dodnes, zatiaľ čo moderný betón často degraduje už po niekoľkých desaťročiach? Toto video vysvetľuje chemické procesy, ktoré robia rímsky betón výnimočným:

Vedúci výskumu Paulo Monteiro upozorňuje, že karbonatácia nenahrádza doteraz známy chemický proces, ale pôsobí spolu s ním. Práve kombinácia viacerých mechanizmov môže vysvetľovať, prečo rímske stavby odolávajú zemetraseniam, dažďu aj zubu času oveľa lepšie než mnohé moderné konštrukcie.

Objav má význam aj pre súčasnosť. Betón patrí medzi najpoužívanejšie stavebné materiály na svete a jeho výroba vytvára veľké množstvo emisií oxidu uhličitého. Ak sa podarí preniesť poznatky z antických receptúr do moderného stavebníctva, mohli by vzniknúť konštrukcie s výrazne dlhšou životnosťou a nižšou ekologickou stopou. Starovekí Rimania tak možno nevedomky vytvorili materiál, ktorý môže ovplyvniť budúcnosť staviteľstva.