Existovalo niekedy v histórii samodeštrukčné tlačidlo?

Systém samodeštrukcie je veľmi užitočným nástrojom pri rozprávaní príbehov, pretože vám umožňuje vyžmýkať nejaké vzrušenie na poslednú chvíľu: James Bond porazí hlavného záporáka, no ten pred smrťou stlačí veľké červené tlačidlo a teraz musí utiecť.

Navyše Bond sám niekedy zničil časť svojho vybavenia, ako napríklad svoje špeciálne auto. Tým zabránil tomu, aby sa sofistikovaná britská špionážna technológia dostala do rúk Sovietov. A ak hľadáme logické vysvetlenie existencie samodeštrukčných systémov, prichádza do hry aj ochrana našej technológie. Jednou z najpamätnejších samodeštrukcií vo filmovej histórii bol mixom dvoch vyššie uvedených príkladov - keď sa Predátor, ktorý ku nám chodil loviť z ďalekého vesmíru, odpálil v podobe malého atómového hríbu.

Otázne ale je, aký to má skutočný základ, existoval niekedy takýto systém aj v realite?

Ak ide o zariadenia, na ktorom ľudia cestovali alebo cestujú a mali by mať nejaký špeciálny systém samodeštrukcie, odpoveďou je, že podľa našich vedomostí niečo také v skutočnosti neexistuje, aj keď mohlo. Iná situácia je pri bezpilotných zariadeniach, akými sú rakety, projektily či drony. Čo sa týka rakiet, NASA od svojho vzniku využívala rôzne postupy, aby zabezpečila, že zlyhané rakety spôsobia pri páde čo najmenšie škody a držala v bezpečí aj odpaľovacie zariadenia a osoby, ktoré tam pracujú. O takzvaných Range Safety Operations, ktoré to mali na starosti, si môžete prečítať tu. Zahŕňali rôzne postupy, ako nepretržité monitorovanie vzdušného priestoru, ale aj samotné odpočítavanie, čo je v podstate zoznam kontrol bezpečnostného systému vo vopred určenom poradí, ktorý môže byť v ktoromkoľvek bode prerušený a vyžaduje si čo najmenej náhlych rozhodnutí.

Zo začiatku americké letectvo nebolo spokojné s vyššie uvedenými protokolmi. Jeho hlavnou obavou bolo, že neúspešná strela zasiahne obývanú oblasť. Letectvo preto dostalo podrobný letový plán takéhoto zariadenia a takzvaná „Range Safety“ je v ich kompetencii od 50. rokov 20. storočia. Súčasťou vtedajšieho protokolu bolo vybaviť všetky stupne rakiet samodeštrukciou: tá po prichádzajúcom signáli prerušila prívod paliva do motorov a s menším výbuchom otvorila palivové nádrže. Zmiešané palivo explodovalo, takže ak raketa alebo jej úlomky niečo zasiahli, aspoň sa to zaobišlo bez výbuchu.

12. apríl 1981 Štart prvej misie raketoplánu Columbia

NASA

​Problém nastal, keď prišiel program Apollo a obdobie vesmírnych letov s ľuďmi. Letectvo trvalo na tom, aby tieto zariadenia boli vybavené samodeštrukčnými systémami. NASA to však dôrazne odmietala, a to z dvoch dôvodov: na jednej strane sa obávali, že proces samodeštrukcie by mohol byť spustený náhodne v dôsledku technickej poruchy, a na druhej strane by bol samotný systém nadmernou záťažou. Nakoniec sa dlhé ťahanice medzi vesmírnou agentúrou a letectvom skončili víťazstvom NASA a Bezpečnostný výbor (Range Safety Committee) súhlasil s tým, aby Apollo lietalo bez možnosti samodeštrukcie. Neskôr sa predsa takéto systémy inštalovali do rakiet, no nikdy nie do celej konštrukcie, len do určitých komponentov. Takýmito mechanizmami boli vybavené pomocné štartovacie motory na tuhé palivo (SRB) raketoplánu Space Shuttle, ktoré sa od motorov poháňaných kvapalinou líšili tým, že sa po štarte nedali zastaviť (inak sa preto bežne nepoužívajú v kozmických raketoplánoch s ľuďmi). Aj na vonkajšiu nádrž (external tank/ET) boli umiestnené samodeštrukčné systémy. Tie boli aktivované až po oddelení od raketoplánu. 

Jalopnik sa pokúsil zistiť, čo sa deje s vojenskými a špionážnymi technológiami z hľadiska samodeštrukcie. Armáda často sama ničí určité vlastné zariadenia, napríklad úmyselne zaplavuje vnútro svojich lodí vodou a potápa ich, ale zhadzovali do morských vĺn aj helikoptéry počas sťahovania svojich jednotiek po vojne s Vietnamom. Nejde teda o automatické, „tlačidlové“ samodeštrukčné mechanizmy. Na druhej strane je známe, že minimálne jedna jadrová ponorka triedy Sturgeon, USS Parche, je vybavená podobným systémom. USS Parche sa zaoberala špionážou a objavila ​​sovietske komunikačné káble uložené na morskom dne. Stalo sa tak v rámci operácie Ivy Bells. Tá bola neskôr Sovietmi odhalená a našli aj odpočúvacie zariadenia, keď sa jeden zadlžený zamestnanec americkej Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) rozrozprával za 35 tisíc dolárov.

Ponorky ako USS Parche boli vybavené 68 kilami vysoko výbušného materiálu pre prípad, že by hrozilo, že sa dostanú do rúk nepriateľa. Nie je však známe, či by bol výbuch spustený stlačením tlačidla, kódom alebo menej automatickým, komplikovanejším spôsobom. Je to však asi najbližšie k samodeštrukčným systémom filmov, dokonca aj z hľadiska ich základného účelu.

Špionážne lietadlo U-2G

Wikipedia

​Povrávalo sa, že aj slávne špionážne lietadlo U-2 bolo vybavené samodeštrukčným zariadením, ale je to pravda len čiastočne. Lietadlo sa stlačením tlačidla nepremenilo na ohnivú guľu, no posádka mohla pomocou jednoduchého mechanizmu zničiť supertajný kamerový systém, ktorým bolo lietadlo vybavené. (Mimochodom, konštrukcia nebola použitá na zničenie celého lietadla, pretože by bola príliš ťažká a U-2 by sa nedokázala vzniesť dostatočne vysoko pri pozorovaní. Takže sa nebáli o pilotov život, ani omylom.)

Aj keď teda samodeštrukcia v klasickej podobe takmer neexistuje, môže nás utešiť deštrukcia dát, ktorá sa už vo viacerých moderných bojových strojoch spúšťa tlačidlom. Táto takzvaná „zeroize feature“ vynuluje citlivé údaje na médiu jediným stlačením tlačidla.