Prekvapenie na útese: Záhadný objav v podmorskej zóne

Koralové útesy sú najbohatším morským ekosystémom, porovnateľným s tropickými pralesmi. Oba sú ohrozené a v oboch majú vedci stále čo objavovať.

Koraly potrebujú k svojmu rastu symbiotické riasy. Darí sa im preto len v hĺbke niekoľkých desiatok metrov, kde je dostatok svetla. S pribúdajúcou hĺbkou svetlo ubúda a tým sa mení aj druhové bohatstvo živočíchov. Vedci podľa množstva svetla prenikajúceho pod hladinu rozčlenili oceán do niekoľkých vertikálnych zón. Tú vrchnú do hĺbky 200 metrov, kde je stále ešte trochu vidieť, pomenovali epipelagiál. Pod ním začína zóna stmievania, známa ako mezopelagiál, na ktorú potom nadväzuje večná temnota batypelagiálu.

Chytrá miniponorka

Dnes sú koralové útesy na celom svete ohrozené znečisťovaním, otepľovaním i priamym mechanickým poškodzovaním. Vedci preto začali zisťovať, či organizmy z povrchových vôd môžu nájsť náhradný domov vo väčších hĺbkach, kde je väčší pokoj i chlad. K štúdiu zvolili koralový útes pri ostrove Curacao v Karibskom mori, ktorý skúmali za pomoci špeciálnej miniponorky Curasub. Tá sa mohla ponoriť do hĺbky 309 metrov, zotrvať tam až 8 hodín a po celý čas v nej bol normálny atmosferický tlak. To vedcom umožnilo pohodlný výskum v doteraz málo prebádaných hĺbkach.

​Nové druhy

Počas šiestich rokov sa vedci v ponorke vydali 80-krát do hlbín od 40 do 309 metrov. Za ten čas pozorovali celkovo 4436 rýb 71 rôznych druhov, z ktorých 30 bolo doteraz nepopísaných. Oveľa viac ich ale prekvapilo, že väčšina novo objavených druhov obývala hĺbku od 130 metrov nižšie. V tejto hĺbke už je tak málo svetla, že sa tu nedarí riasám a teda ani koralom. Tamojšie živočíšne spoločenstvo sa natoľko ostro odlišuje od spoločenstva nad touto hranicou, že vodnú vrstvu od 130 do 309 metrov možno považovať za jasne ohraničenú, novo objavenú oceánsku zónu.

Vzácne svetlo

tento objav vedcov primäl k tomu, aby prehodnotili doteraz používané členenie morských zón. Tú novo objavenú s nepopísanými druhmi rýb pomenovali rariphotickou (od slov rarus čiže vzácny a photon čiže svetelná častica). Tým ale nastala nutnosť premenovať aj ostávajúce zóny. Najviac osvetlená povrchová vrstva siahajúca od hladiny do hĺbky 39 metrov, ktorá doteraz ani žiadne meno nemala, dostala názov altiphotická (od slova altus čiže vysoký). A medzistupeň, t.j. zóna medzi 40 a 129 metrov, dostala meno mezophotická.

Zo svetla do šera

Genetické rozbory vzoriek rýb z rariphotickej zóny priniesli ďalšie zaujímavé výsledky. Z 23 rodov sa len tri vyskytujú aj v hlbšej aphotickej zóne, teda vo večnej tme. Prevažná väčšina rybieho spoločenstva ale patrí do rodov typických pre plytšie vody v mezophotickej či dokonca altiphotickej zóne. Mnohé z týchto rýb sa od svojich "vyššie" žijúcich predkov navyše oddelili len nedávno. To podľa vedcov znamená, že sa ryby z povrchových vôd dokážu prispôsobiť aj väčším hĺbkam a v prípade potreby tu môžu hľadať útočisko.