Kvôli TOMUTO máme strach pri pozeraní hororov

Súvisí stav úzkosti s filmovými klišé? Odpoveď je jednoduchá: súvisí. Tvorcovia hororov a thrillerov to veľmi radi využívajú.

Základom úzkosti je reakcia zľaknutia (angl. startle reaction či startle reflex). Tá je nepodmienená a spustí sa pri nečakanom "šoku". U ľudí je to napríklad mihnutie oka pri rane z výstrelu. Túto reakciu možno posilňovať buď podmieneným podnetom (podobne ako u pavlovových psov, ktorí následne slinili nielen v odpovedi na jedlo, ale už aj na zvonček), alebo kontextom.

Umocňovanie kontextom

Príkladom prvého je zvuk zubnej vŕtačky a jej kontakt so zubnou sklovinou, príkladom druhého je celá zubná ordinácia, kde sa necítime nijako zvlášť dobre, pretože sa tam väčšinou dejú nepríjemné veci. Potenciácia kontextom (ordináciou) znamená, že sa v takom prostredí zľakneme ľahšie a viac ako v prostredí, kde sa nepekné veci nedejú.

Toho sú si dobre vedomí aj tvorcovia thrillerov a béčkových filmov, ktorých hlavným poslaním je strašiť ľudí. Ľudia také filmy vyhľadávajú, pretože sa radi boja. Keď sú cez deň v pohode a žijú v mieri, cítia potrebu sa báť a potom si večer také filmy s chuťou púšťajú.

Opustené továrne a prístavy

Tvorcovia takýchto filmov vedia, že ľakavosť diváka možno umocniť reakciou zľaknutia kontextom. Preto si všimnite, že záverečné scény, v ktorých sa zvádza finálny súboj kladného hrdinu s negatívnym, sa vždy odohrávajú vo vyradených továrňach či prístavoch, kde nie je dobre vidieť, syčí tam para a sú tam všelijaké zlovestné stroje, háky a mučidlá. Keby sa tá istá scéna odohrávala v nedeľu popoludní v cukrárni na námestí v niektorého malého mestečka, hneď by divák vedel, že nejde o horor, ale o komédiu.

Hitchcockova sprcha a garáže

Ďalším klišé je sprchovanie sa za igelitovým závesom. To by za normálnych okolností bolo plytvanie filmovým časom, ale v skutočnosti to zvyšuje reakciu zľaknutia. Vždy, keď sa niekto sprchuje vo filme (a nejde o erotický film), je vzápätí prebodnutý, zastrelený alebo podrezaný. Pôsobivá je tiež krv v odtoku.

Podobným klišé sú aj podzemné betónové garáže. Hneď ako niekto, spravidla žena v kostýme a na podpätkoch, kráča podzemnými garážami k autu a sadá za volant, vopred viete, že jej niekto ešte pred naštartovaním otočí zozadu strunu okolo krku a buď z nej najprv niečo vymačkne alebo ju rovno uškrtí. Alternatívou je streľba, hlava vykrútená dozadu alebo veľký červený striekanec na skle auta.

Vždy v službe

Filmových klišé je veľa. Na abstraktnejšej úrovni to je napríklad rodinné zázemie, prípadne dieťa policajta. Ak sa napríklad miluje policajt so svojou manželkou alebo sa chystajú odísť na dovolenku, stopercentne mu zazvoní telefón, musí všetko nechať a ísť nasadzovať život k nejakej vražde. A ak vo filme hrá dieťa policajta, je vždy v ohrození a zloduchovia idú po ňom, prípadne ho unesú.