Musíme kolonizovať galaxiu, inak ľudstvo zanikne
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
Zdroj: Freepik.com
Vedci tvrdia, že jedinou reálnou šancou na prežitie ľudstva je útek do vesmíru. Otázka znie – koľko generácií by muselo žiť a zomrieť na palube hviezdnej lode, kým by sme sa dostali k inej hviezde?
Ľudstvo ako druh tu nebolo dlho. Z evolučného hľadiska sme len krátkym zábleskom v histórii Zeme. Ale ak sa pozrieme dopredu, zdá sa, že čas sa nám kráti. Vedci sa zhodujú: ak chceme prežiť, musíme opustiť planétu, ktorá nás zrodila.
V nasledujúcich státisícoch rokov nás čakajú scenáre, ktoré by ľudstvo nemuselo prežiť. O 250 miliónov rokov sa kontinenty spoja do jedného superkontinentu a teploty sa vyšplhajú k päťdesiatim stupňom. Ale možno sa koniec priblíži skôr – príchodom kilometrového asteroidu alebo klimatickou katastrofou, ktorú už sami roky rozbiehame.
Ak sa chceme zachrániť, jediná cesta vedie mimo Zeme. Ale kam? Mars je chladná púšť bez vody, Venuša horúce peklo. Najbližšia nádej sa volá Proxima Centauri b – planéta vzdialená 4,22 svetelných rokov. Ak by sme k nej vyrazili s dnešnou technológiou, cesta by trvala viac ako 6 000 rokov.
To by znamenalo generácie narodené, vyrastajúce a umierajúce vo vesmíre – ľudí, ktorí by nikdy nevideli Zem.
Podľa výpočtov francúzskych vedcov by posádku takejto „hviezdnej archy“ muselo tvoriť aspoň 98 ľudí – ideálne 49 párov schopných mať deti. Model počítal so všetkým: s neplodnosťou, úmrtiami aj s tým, že si ľudia po tisíckach rokov začnú liezť na nervy. Teoreticky by populácia mohla prežiť päťtisíc rokov letu. Prakticky? Stačí si spomenúť, ako dopadla väčšina spoločných dovoleniek v Chorvátsku.
Navyše, cesta k inej hviezde by si vyžadovala loď schopnú letieť 700-tisíc km/h, ktorá by zároveň udržiavala vlastný ekosystém – kyslík, jedlo, energiu, vodu. Zatiaľ taký systém neexistuje. Ale keby áno, a keby sa ľudia dokázali adaptovať na život mimo planéty, mohli by po tisícoch rokov „skákať“ z jednej obývateľnej exoplanéty na druhú a postupne kolonizovať celú Mliečnu cestu.
Nie je to sci-fi – je to jediná realistická vízia prežitia. Otázkou ostáva, či by na túto cestu vôbec vyrazili ľudia z mäsa a kostí. Pravdepodobnejšie je, že to za nás urobia stroje s umelou inteligenciou – bioroboty, ktoré by niesli našu DNA a myšlienky, no nie našu ľudskosť.
Možno tak kolonizáciu galaxie nezačne človek, ale jeho digitálny potomok.