Kliatba múmie bola reálnejšia, než sme si mysleli

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

Kliatba faraónov možno nebola nadprirodzená, no staroveké hrobky mohli ukrývať skutočné biologické riziko. Huba Aspergillus flavus, spájaná s tajomnými úmrtiami po otvorení hrobiek, teraz vedcov prekvapila ešte viac – obsahuje látky s potenciálom bojovať proti leukémii.

Zdroj: Freepik.com

Keď archeológovia otvorili staroveké hrobky, niektorí z nich neskôr zomreli. Práve odtiaľ vyrástla jedna z najslávnejších archeologických legiend – „kliatba múmie“.

Najznámejší príbeh sa spája s hrobkou faraóna Tutanchamóna, ktorú v roku 1922 objavil Howard Carter. Po smrti lorda Carnarvona, finančného podporovateľa vykopávok, sa v novinách začali šíriť príbehy o pomste faraóna. Carnarvon zomrel v roku 1923 po infekcii spojenej s uštipnutím komárom.

Príbeh „kliatby faraónov“ sa začal krátko po jednom z najslávnejších archeologických objavov 20. storočia. Pozrite si, čo archeológovia našli v Tutanchamónovej hrobke a prečo sa okolo nej tak rýchlo zrodila desivá legenda:

Neskôr sa objavila oveľa menej mystická hypotéza. Uzavreté hrobky môžu obsahovať plesne a mikroorganizmy vrátane húb rodu Aspergillus. Tie dokážu za určitých okolností spôsobiť vážne infekcie, predovšetkým u ľudí s oslabenou imunitou. Priama súvislosť medzi Aspergillus flavus a smrťou ľudí okolo Tutanchamónovej hrobky však dokázaná nebola. Epidemiologická analýza publikovaná v BMJ dokonca nezistila, že ľudia vystavení údajnej „kliatbe“ zomierali skôr než ostatní.

Príbeh však teraz dostal nečakaný zvrat.

Tím vedený Xue „Sherry“ Gao z University of Pennsylvania skúmal Aspergillus flavus a objavil novú skupinu molekúl nazvaných asperigimycíny. Výsledky publikoval v časopise Nature Chemical Biology.

Niektoré z týchto molekúl dokázali v laboratórnych experimentoch účinne pôsobiť proti ľudským leukemickým bunkám. Po chemickej úprave jednej z nich dosiahli výskumníci účinok porovnateľný s klinicky používanými protileukemickými liekmi. Zatiaľ však ide o laboratórny výskum, nie o hotovú liečbu pre pacientov.

Legenda o smrtiacej kliatbe tak zostáva legendou. Paradoxom však je, že organizmus, ktorý sa s ňou desaťročia spájal, by jedného dňa mohol pomáhať zachraňovať životy.