Príbeh zničenej ponorky: Ku dnu ju vzalo spláchnutie záchoda

O nemeckých ponorkách z obdobia druhej svetovej vojny sa traduje veľa legiend a o ich akciách vzniklo veľa románov a filmov. Odhliadnuc od toho, na koho a prečo strieľali, musíme uznať, že tieto plavidlá boli skutočným technickým zázrakom, na ktorých pracovali tí najlepší inžinieri tej doby.

Pri experimentovaní s výrobou špičkovej technológie zákonite súvisí aj fakt, že nie všetky z nápadov sa osvedčia a vývoj sa ocitne v slepej uličke. Podobným príkladom je aj príbeh ponorky so sériovým číslom U-1206.

U-1206 patrila do triedy VIIC a bola jednou z najmodernejších a najobávanejších typov ponoriek nemeckej flotily. Do služby vstúpila v marci 1944, ale prvýkrát bola naostro nasadená až v marci 1945, keď už to pre Nemcov nevyzeralo vo vojne priaznivo. Jej úlohou bolo stráženie v Severnom mori. So svojimi 67 metrami a 800 tonami, vyzbrojená smrteľnými torpédami bola skutočným postrachom všetkých lodí.

Zabudované WC

Jednou z technických vymožeností plavidla bolo WC. V tej dobe sa splašky z toalety zhromažďovali v zbernej nádobe, ktorá sa pri vynorení na povrch vyprázdnila do mora. Nemeckí inžinieri sa však rozhodli ušetriť priestor tejto zbernej nádoby, aby bola ponorka ľahšia a obratnejšia. Úlohou bolo vymyslieť, ako dostať odpadovú vodu do okolitého mora, čo v 60 metrovej hĺbke nebola práve jednoduchá záležitosť, keďže tlak jednoducho zatlačí späť všetko, čo spláchnete.

Problém vyriešený

Tento problém vyriešili komplexom potrubných systémov a ventilov, ktorý odpad pomocou tlaku vytlačil ako torpédo do vody. Systém bol natoľko zložitý, že každá ponorka mala vyčleneného jedného muža posádky, ktorý prešiel dôkladným školením, aby vedel v akom poradí sa ventily otvárajú, aby WC bezpečne spláchlo.

Nešťastné splachovanie

14. apríla 1945 U-1206 patrolovala už ôsmy deň v Severnom mori, v okolí škótskych parkov, v hĺbke 60-70 metrov, keď iba 27-ročného kapitána Karl-Adolfa Schlitteta zavolala príroda a vybral sa na miesto, kam aj králi chodia sami. Po ukončení potreby zhodnotil, že spláchnutie predsa nemôže byť až taký problém a pokúsil sa o to sám. To sa ukázalo ako fatálna chyba, ktorú ani privolaný záchodový inžinier nedokázal opraviť a predísť tak katastrofe zapríčinenej otvorením kohútikov v zlom poradí.

Tlak vody podľa fyzikálnych zákonov do záchodu pomocou morskej vody vtlačil späť obsah toho, čo do neho kapitán pred pár minútami vložil. Záchod sa rýchlo naplnil a voda si bleskovo našla cestu von. Nanešťastie pre posádku sa presne pod záchodom nachádzala elektrocentrála s akumulátormi s obrovským výkonom, ktorú kvôli zhromaždenej morskej vode zaplnil jedovatý chlór. Kapitán nariadil vyplávať k povrchu, kde ich však zbadal člen britskej hliadky a nechal ponorku zbombardovať. Posádka opustila topiace sa plavidlo, väčšina z nich, 46 vojakov, vyplávala na breh a padla do zajatia. Štyria sa utopili.

Kapitán to prežil a nakoľko vojna o pár týždňov skončila, mohol sa vrátiť domov. V roku 2009 umrel vo veku 91 rokov. Už sa nedožil toho, keď v roku 2012 skupina potápačov objavila trosky ponorky na dne Severného mora.