Doterajší prísľub je jasný: dron, ktorý nikdy nemusí pristáť, pokiaľ sa „kúpe“ v presne navádzanom laserovom lúči. Aby sme však pochopili, prečo je tento prelom dôležitý – a kde sú jeho limity –, treba ho zasadiť do širšieho kontextu. Doteraz sa výdrž dronov riešila väčšími batériami, solárnymi panelmi alebo extrémne drahými konštrukciami s obrovským rozpätím krídel. Všetky tieto riešenia však narážali na fyzikálne hranice hmotnosti, ceny a flexibility.
Laserové napájanie ide inou cestou. Namiesto toho, aby si dron niesol energiu so sebou, dostáva ju zvonka – priebežne, cielene a len vtedy, keď ju potrebuje. To zásadne mení jeho úlohu: z krátkodobého nástroja sa môže stať takmer trvalá vzdušná platforma. Niečo medzi dronom, anténou a nízko letiacim satelitom.
Myšlienka bezpilotného lietadla, ktoré nikdy nepristane, síce znie odvážne, no presne vystihuje smer, ktorým sa celý sektor posúva. Minimalizovať závislosť od batérií, odstrániť prestoje a vytvoriť infraštruktúru, ktorá je neustále prítomná – či už ide o dohľad, komunikáciu, zber dát alebo logistickú podporu.
Ak sa laserové nabíjanie podarí zvládnuť po technickej, regulačnej aj bezpečnostnej stránke, mohli by sme sa dočkať siete neviditeľných „svetelných káblov“, ktoré budú privádzať energiu zo zeme do vzduchu. Platformy, ktoré budú nepretržite pozorovať, merať a sprostredkúvať spojenie.
Zatiaľ okolo technológie panuje opatrnosť a ticho. No história ukazuje, že to, čo dnes vzniká za plotmi vojenských základní, sa o pár rokov môže objaviť aj nad našimi hlavami – potichu, nenápadne a bez potreby pristáť.