Požiare zmenili ľudské dejiny. Ukázali ľuďom zvláštny trik

Krajinu zachvátili požiare a po ich skončení mohli ľudia uvidieť niečo, čo dovtedy nepoznali. Mäkká hlina vystavená extrémnemu teplu stvrdla a správala sa úplne inak. Práve podobná skúsenosť mohla podľa novej štúdie pomôcť neolitickým komunitám objaviť princíp výroby keramiky.

Výskum Amosa Frumkina z Hebrew University of Jerusalem sa zameral na južnú Levantu, teda najmä oblasť dnešného Izraela a Jordánska. Približne pred 9 500 rokmi tam prebehlo obdobie intenzívnych požiarov, ku ktorým zrejme prispievali klimatické podmienky a suché búrky s bleskami. Oheň odstránil vegetáciu a následné dažde splavovali z kopcov veľké množstvo pôdy bohatej na íl.

Táto takzvaná terra rossa sa hromadila v Jordánskom údolí a okolí Mŕtveho mora. Práve na takýchto nových vrstvách pôdy neskôr vznikali väčšie neolitické sídla. Zaujímavé je, že rovnaký miestny íl sa používal aj pri výrobe yarmúckej keramiky.

Frumkin preto navrhuje takzvanú hypotézu prírodnej pece. Požiar mohol zahriať vlhkú ílovitú pôdu približne na 500 až 700 °C a vytvoriť kusy prirodzene vypálenej hliny. Ľudia si mohli všimnúť, že po zahriatí je materiál tvrdší a odolnejší, a neskôr tento proces cielene zopakovať.

Má to však háčik. Štúdia zatiaľ nedokazuje, že keramika vznikla práve týmto spôsobom. Vedci nepoznajú dostatočne presné časové poradie medzi veľkými požiarmi a prvými keramickými nádobami. Navyše keramické technológie vznikali v rôznych častiach sveta odlišne a niekde oveľa skôr.

Nová hypotéza tak nemení dejiny keramiky jedným dôkazom. Ukazuje však zaujímavú možnosť: jeden z veľkých ľudských vynálezov možno nezačal v dielni, ale pohľadom na zem, ktorú predtým spálil požiar.