Egyptskí králi si brali služobníkov aj do posmrtného života

Pri hrobkách prvých egyptských vládcov v Abydose ležia desiatky menších hrobov. Archeológovia už viac než sto rokov tušia, že mohli patriť ľuďom, ktorí boli zabití preto, aby svojho panovníka sprevádzali aj po smrti. Nová štúdia teraz túto temnú hypotézu výrazne posilnila.

Antropologička Roselyn Campbell z Purdue University preskúmala 46 lebiek pochádzajúcich z vedľajších hrobov pri kráľovských hrobkách panovníkov Džera, Džeta a Meretneit z 1. dynastie. Pozostatky boli pôvodne vykopané archeológom Flindersom Petriem na začiatku 20. storočia. Väčšinu kostier neskôr znovu pochoval, časť lebiek sa však zachovala v zbierkach University of Cambridge. 

Campbell na 18 zo 46 lebiek našla známky vážnych poranení vzniknutých približne v čase smrti. Išlo najmä o lineárne zlomeniny lebky, ktoré Petrie pôvodne považoval za poškodenie vzniknuté až po pochovaní. Moderné forenzné metódy však naznačujú, že údery mohli byť smrteľné.

Podľa vedkyne zranenia pravdepodobne nespôsobila klasická kamenná palica. Viac zodpovedajú zásahu širokým a relatívne ľahkým predmetom, napríklad z dreva. Presný spôsob smrti však určiť nemožno a pri ďalších pochovaných mohli byť použité metódy, ktoré na kostiach nezanechali stopy.

Takzvané obetovanie služobníkov malo podľa jednej z hlavných interpretácií zabezpečiť, že ľudia blízki vládcovi mu budú slúžiť aj v posmrtnom živote. Nie je však jasné, či všetci zomierali nedobrovoľne. Campbell upozorňuje, že niektorí mohli obetu chápať ako cestu k večnému životu alebo pocte, zatiaľ čo iní mohli byť prinútení.

Zdá sa zároveň, že tento zvyk netrval dlho. Archeologické dôkazy ho spájajú najmä s 1. dynastiou a po približne dvoch storočiach mizne. Neskorší Egypťania už namiesto živých služobníkov dávali do hrobiek napríklad figúrky šabti, ktoré mali zosnulému symbolicky slúžiť v záhrobí.